POĽOVNÍCTVO A VZNIK PZ

RETRO  z poľovníctva v Môťovej

 Začínam rokmi 1957- 58

Poľovnícke združenie sa menovalo „Poľovná spoločnosť Môťová Sekier“. Toto je oficiálny názov na okrúhlej pečiatke z roku 1957. Členov bolo 15 z nich 8 aktívnych. V správe prednesenej v roku 1957 sa predpovedalo, že asi  v r.1990-95 bude mať spoločnosť až 40 členov. Táto predpoveď sa do bodky splnila v r.1997.

Funkcionármi boli : Predseda Arpád Feješ, poľ. hospodár Ján Tuček a tajomník Rudolf Midriak.

Už vtedy sa tajomník  sťažoval na premoženú písomnú agendu – v priebehu roka vybavoval  29 listov. Toto sa dodnes nezmenilo, byrokratická agenda funguje dodnes.

V roku 1957 Okresná poľovnícka jednota  zorganizovala prvú povojnovú poľovnícku výstavu. Spoločnosť bola  spojená s Malou Slatinkou,  obhospodarovala revír vo výmere 3910 ha . Prenájom mali od urbáru Môťová a Slatinky 2150 ha a od ŠL 1760 ha . Plán lovu bol 10 zajacov, 3 srnce a 5 sŕn.

V závere roku 1957 došlo k výmene časti Háj za Pomiaslo.  ŠL v Háji plánovali vybudovať najprv bažantnicu , neskôr  oboru pre daniele a muflóny s intenzívnym chovom zajacov. V roku 1958 sa výmena vykonala s tým, že spoločnosť dostala vyššiu výmeru v lokalite Pomiaslo, V tom čase cesta do Kráľovej neexistovala a tak táto časť revíru nebola pre členov zaujímavá.. Budovanie obory v Háji  podporovali,  rátali s rozšírením zveri z Hája do chudobnejších  častí revíru. V  roku 1957 ulovili 2 srnce , 2 srny a 10 zajcov.

Obrábali políčko na Hankovom, vybudovali nové v Habrovci. Políčka orali na koňoch od Mrázov alebo od Gajdošov. Vo veľkom čistili a nakopávali chodníky , niektoré využívame dodnes. V lese  každú jar sadili stromčeky a ukladali  haluzinu.

Ich spoločenský život bol pestrí, každý  mesiac sa stretávali  v chatách v Lazištiach a v Habrovci, kde často nocovali. Pri  posedení sa  dosť popíjalo. Kritika ,ktorá bola na alkoholizmus vznesená na výročnej členskej schôdzi vôbec neúčinkovala.

Na májovej schôdzi v chate v Lazištiach rozhodli ponechať si vodnú plochu vo výmere 72 ha novo vybudovanej  vodnej nádrže ako súčasť revíru.

Stále mali veľké problémy s pytliactvom  a tiež s členmi z Častobrezia.  Časť revíru od Mamojkovej až po Násad  dali do tzv. podnájomnej zmluvy do obhospodarovania skupine členov  zo Sekiera a Častobrezia za ročný poplatok 180 Kčs. Pre členov z Môťovej bola táto časť revíru na pešo  dosť vzdialená, nechodili autobusy.

Člen P. Midriak ponúkol pre spoločnosť malé dodávkové auto citroen , členovia ponuku  prijali, avšak ku kúpe nedošlo.

V roku 1958 mala spoločnosť už 20 členov. Poľovnému hospodárovi Jánovi Tučekovi bola uložená trestným rozkazom pokuta 30 korún za nepodanie   hlásenia. Ten sa odvolal a odstúpil z funkcie hospodára, nahradil ho A. Feješ ,  predsedom sa stal O. Nemec, tajomníkom  O. Bartoš. Neskôr O. Bartoš na ČS upozornil A. Feješa ,že do revíru chodí s puškou a chrbtovým košom . Je podozrenie  ,že v koši odnáša zver. Ten sa urazil a odstúpil z funkcie. Nahradil   M. Lietva, po krátkej dobe ho vystriedal O. Nemec.

Pravdepodobne v tých časoch bolo množstvo dravej zveri najmä vtáctva. Neduh vykladania otrávených vajec z predvojnových rokov pretrvával. Dokumentuje to nielen činnosť Môťovských poľovníkov, ale aj mnoho článkov v vtedajšom časopise Poľovnícky obzor ,kde sa v mnohých článkoch doporučuje otrávené vajcia vykladať.   Zväzové orgány už v r.1957 pre Môťovský revír distribuovali 150 kusov otrávených vajec o  rok neskôr 200 vajec.. Na likvidáciu dravcov využívali aj výra, ktorého choval J. Kočalka. Ponúkli ho na predaj s poznámkou že „ Vyžaduje veľkú starostlivosť“, avšak medzičasom uhynul ,dali ho vypreparovať a na výrovku používali preparované ho.  V Hlásení o odstrele  škodnej ulovili : 15 mačiek, 9 psov,3 volavky,17 sojok, 60 vrán a 40 strák. Zaujímavé je, že v tomto hlásení uviedli odstrel chorého srnca s poznámkou, že bol odovzdaný na verejné zásobovanie  ???  Atraktívny bol lov kožušinovej zveri. Pre zaujímavosť uvediem nákupné ceny  kožušín v SK  I.Tr. v roku 1942 za vtedajšieho Slovenského štátu: Kuna lesná 1000, vydra 700, tchor 100 ,líška 200 ,jazvec 70, mačka 60,veverička 12, zajac 10,škrečok 6, Krtica 2,50 …..

Mali vybudovaných 6 kŕmidiel pre srnčiu zver , ktoré napĺňali zväčša letninou, 26 solísk napĺňali „dobytčou“ soľou a soľnými lizami,ktoré dostali od ústredia zdarma.

Mali problémy so zaobstaraním poľovne upotrebiteľných psov. Aj toho čo mali welshteriéra  u J. Ponického – Hodinu  im ukradol cudzí poľovník, ktorého žiadali potrestať : „Prosíme o potrestanie  takýchto ľudí ,ktorí si neuvedomujú že sú členmi ľudovodemokratickej spoločnosti v ktorej je poľovníctvo na vysokej úrovni  a tým kazia meno nášho poľovníctva“

Za odvedené brigády a pomoc pri splnení celoročného výrobného plánu  v JRD Môťová obdržali ďakovný list.

V Sekierskej doline sa stále pytliačilo. Žandári v osade Lihoskovci zhabali dve pušky.

Dvanásteho októbra 1958 sa konala v chate v Háji na Rovni  slávnostná členská schôdza Pripravovali sa na jubilejné oslavy 40 rokov založenia prvej loveckej spoločnosti v Môťovej. Pre nás je táto schôdza významná tým, že bolo prijaté uznesenie o  založení poľovníckej kroniky.  Do chaty v Háji  sa cestovalo už novou cestou ,popri vodnej nádrži do Lazíšť a po novopostavenej lavičke ponad rieku Slatinu . Lavička  slúži dodnes.

Pokračovanie nabudúce.

Jozef Jankov

 

Čriepky zo života našich čestných členov

  stefanskucka

Štefan Skučka člen PZ od roku 1982.

Štefana Skučku som navštívil v sprievode jeho syna a vnuka. Ocitol som sa v sympatickej rodine,v ktorej ma s milým úsmevom vo dverách bytu privítala pani Skučková. Zaviedla ma do obývačky kde v kresle sedel Števko Skučka. Po vzájomnom pozdravení ma neprekvapili jeho slová “Prepáčte ale neviem kto ste”? Po zopakovaní môjho mena sa mi ospravedlnil že mu musím prepáčiť, lebo si hneď nemohol vybaviť môj hlas. Už v týchto jeho vetách som cítil pokoru človeka, ktorý žije so zdravotným hendikepom, u ktorého chýba jeden z najdôležitejších zmyslov zrak. Videl som človeka vyrovnaného, skromného, ktorý by pre rodinu a poľovníctvo vykonal ešte veľa, no chýbajúci zrak ho uväznil do priestoru bytu a odkázal na pomoc najbližších. Pri vete “Vidíš takto tu sedím sám, nik z poľovníkov ma ešte nenavštívil” som sa cítil byť vinný nie len za seba ale aj za naše poľovnícke združenie pre ktoré počas jeho aktívneho členstva veľa urobil. Chcel som mu položiť niekoľko otázok no predišiel ma otázkami on. Popýtal sa na zdravie niektorých členov, zaujímal sa o revír. Aká je rozloha revíru?, koľko je členov?, koľko políčok obrábate?, aké máte mechanizmy ?, čím prikrmujete? a podobne. V tejto priateľskej besede sme pokračovali dlhšie. On sediac v kresle a my so synom Jarkom pri poháriku červeného vína sme v priateľskej besede hovorili o živote v poľovníckom združení. Medzi rečou som mu oznámil, účel mojej návštevy, že chcem s ním urobiť rozhovor a že pripravujem k 90. výročiu publikáciu v ktorej by mal mať aj on čestné miesto. Veľmi ho to dojalo, zmohol sa na protiotázku, čím som si to zaslúžil? Aj toto charakterizuje jeho skromnosť a nenáročnosť.

Ako si prežil detstvo?

Narodil som sa v Hriňovej v časti Krivec. Detstvo som ale nemal radostné. Skromné životné podmienky na Hriňovských lazoch, zhoršené vojnovými rokmi zaviedli mojich rodičov za prácou do Čiech. Bývali sme pri Plzni. V roku 1945 pri bombardovaní Plzne sa musela naša rodina evakuovať. So slzami v týchto chorých očiach spomínam na strašných 17 dní, ktoré som ako sotva 5 ročný s batôžkom na chrbte cestoval s rodičmi pomedzi vojsko až k mestečku Rakovník. Blízko Rakovníka sme sa usadili a tam som spolu s dvomi sestrami prežil detstvo aj školské roky. Vyučil som sa v strednej odbornej škole v Rakovníku v odbore Mechanizátor poľnohospodárskej techniky.

Čo Ťa viedlo k poľovníctvu?
Prírodu som mal vždy rád. Nakoniec tento vzťah k prírode umocnilo to, že po celý život som pracoval v poľnohospodárstve. Ako dobre som poznal poľnohospodársku techniku, poľnohospodárske plodiny, tak dobre aj divo žijúcu zver, ktorú som na poliach stretával. Mal som teda k prírode viac ako blízko.

Kedy si sa stal čelnom PZ Habrovec?

Pracoval som vo Zvolene v poľnohospodárskom podniku, ktorý prešiel názvami od JRD cez ŠM až k Agrokoplexu Zvolen. Tu som sa stretol s členmi PZ Habrovec. Nadviazal som s nimi kontakt a po dohode s výborom združenia som oral políčka, začal som sa zúčastňovať rôznych brigád. Bolo mi ľúto, že odpad pri čističkách obilia, zemiakov, siláží, repných rezkov vychádza navnivoč a tak som začal združeniu pomáhať pri zimnom prikrmovaní. Rozvoz krmiva som robil sám a tiež s kolektívom mojich spolupracovníkov. Okrem toho som v združení poznal mnoho ochotných a dobrých ľudí. A tak aj na ich odporučenie som sa stal členom SPZ a v roku 1982 členom PZ Habrovec.

Viem, že si okrem prikrmovania združeniu pomáhal aj inak . . .

Od mlada som bol naučený pracovať tak zodpovedne, aby to čo robím pomáhalo nielen mne, ale aj spoločnosti. Ako technik poľnohospodárskej techniky som vedel, že združenie potrebuje pri komplexnom obhospodarovaní revíru aj príslušnú techniku. Vytypoval som vhodný typ traktora a technicky som ho pripravil na odpredaj združeniu. Združenie ho kúpilo za 7 000 Kčs. Aby sa členovia na traktor nemuseli skladať, tak som zabezpečil v našich dvoroch zber železného šrotu. Spolu s niekoľkými členmi sme v areáli dvorov ŠM pozbierali zbytočné železo . Za odpredaný šrot združenie utŕžilo 7 600 Kčs. Neskôr som pre združenie zabezpečil pluhy a káru za traktor. Dovoz členov do revíru bol viac-menej problémový. U nás sa nachádzala nevyužitá pojazdná maringotka. Tak som navrhol maringotku kúpiť. Do združenia sme ju kúpili za 2 000 Kčs. Bola to veľmi výhodná kúpa, pretože pripojená za traktor vyše desať rokov slúžila na prepravu poľovníkov. Pamätám si na množstvo veselých príhod, keď natlačený v maringotke zapnutej za traktor sme sa veselo spievajúci viezli z chaty domov. Pri tom cez zamrznuté okná sme pozorovali či nie sme už na sídlisku. Aby nás neohovárali, tam sme so spevom prestali.

Bol si iniciatívny aj pri kúpe vozidiel Gáza a V3S?

Áno. Stroje a autá ma vždy bavili, veď nakoniec práca s nimi bola môj chlebíček. A tak, keď starý Gáz už dožíval, jeho oprava by bola drahšia ako možnosť kúpy nového, združenie rozhodlo zohnať nový Gáz. Úlohou som bol poverený ja. Podnikol som kroky a kontakt so školským vojenským útvarom v Nitre. Po necelých troch mesiacoch som bol vyzvaný na prebratie Gáza. A tak sme s kolegami zo združenia do Nitry vycestovali a Gáza za cenu 6 000 Kčs kúpili. Členská základňa sa postupom rokov rozrastala. Maringotka na prevoz už nestačila. Vojenské útvary sa zbavovali
tzv. nedotknuteľných zásob. A tak som zistil možnosť kúpiť vozidlo V3S. Kúpu som vybavil v Novom Meste nad Váhom. Vycestovali sme tam traja členovia a môj syn. Z ponúkaných štyroch  vozidiel sme vybrali vhodnú skriňovú V3S – ku. Vozidlo malo ubehnutých málo kilometrov a navyše sa nám podarilo naň namontovať nové pneumatiky. Vozidlo sme kúpili za 80 000 Kčs. Domov ho odšoféroval syn Ivan.

Aké si mal najkrajšie poľovnícke zážitky ?

Bol som viac chovateľ poľovnej zveri ako lovec. A tak tých zážitkov mám viac len ako pozorovateľ zveri. Často som stretol poľovnú zver pri tom, keď som vyviezol siláž na prikrmovanie. Už pri vysypaní krmiva som obďaleč uvidel srny alebo jelenice akoby čakali na to kedy odídem. Raz som oral na Hankovej políčko. Napriek tomu že traktor bežal, pribehol k políčku krásny jeleň, asi 18 – torák. Pohľad na neho bol úžasný. Mal som z toho zážitku viac, ako keby som ho ulovil. Preto moje úlovky sú skromné, dajú sa spočítať na jednej ruke. Ulovil som celkom 5 diviakov.

Prial by si si aby sme po tebe pomenovali niektoré poľovnícke zariadenie?

Nie. Ja som neurobil pre združenie možno toľko ako iní. Mal som ešte v pláne toho urobiť oveľa viac a možno potom by som si to zaslúžil. Ale môj zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že po 12 rokoch som musel členstvo v PZ Habrovec skončiť. Teší ma, že v mojom prípade bol osud aspoň trochu spravodlivý. V rodine nastala ako sa hovorí výmena generácií. Mám pokračovateľov môjho syna a vnuka, ktorých profesiou je lesníctvo a poľovníctvo.

Čo by si odkázal terajším členom PZ?

Nech sa o poľovnú zver starajú. Som rád, že v súčasnej dobe majú dobre zorganizované prikrmovanie a majú dostatok kvalitného krmiva. No mrzí ma, že predali kvalitný traktor, ktorý som v tých časoch zabezpečil. Mali by sa vrátiť k intenzívnejšiemu obrábaniu políčok. Želám všetkým priateľom poľovníkom všetko dobré a hlavne pevné zdravie.

Za rozhovor ďakuje člen PZ Jozef JANKOV.


 

Čriepky zo života našich čestných členov

 

supauer

Štefan Šupauer člen PZ od roku 1964

So Štefanom Šupauerom sme sa stretli na prahu rok 2014. V obývačke pri poháriku bieleho vína sme sa rozhovorili o poľovníctve. V rozhovore som nebadane, ale úmyselne kládol otázky, ktoré ma zaujímali. Z čriepok jeho spomienok na poľovníctvo uvádzam:

Čo Ťa viedlo k poľovníctvu?

S poľovníctvom som začal už v mladom veku. Vlastne nedá sa povedať, že začal, lebo som sa narodil v rodine, kde otec a môj starší brat boli poľovníci a tak už ako drobné dieťa som sa s poľovníctvom zoznamoval od narodenia. V tých časoch v mojej rodnej dedine Konrádovciach bol revír plný zajacov, jarabíc, prepelíc a vyskytovala sa tam aj srnčia zver. Ako žiak sme už pravidelne s otcom a starším bratom chodili na zajace , ktoré som vyduroval s brlohov už za humnami dediny vo viniciach, z oráčin prielohov a podobne. S prírodou som praktický tak ako ostatné deti z dediny žil celý deň. Naviac ja som mal od ostatných detí o jednu povinnosť naviac. Po skončení vyučovania som musel nosiť obed otcovi ,ktorý pracoval v blízkom kameňolome. Cesta viedla hore dedinou popri poliach do kameňolomu, No naspäť som po ceste nikdy nešiel, ale som sa túlal po poliach a po agáčinách. Zisťoval som kde aká zver je a kde sa zdržuje. A tak, keď sme išli na zajace už som vedel kde sú, kde jarabice, kde prepelice a kde sa objavuje srnčia zver.

Kedy si sa stal členom SPZ?

Po skončení učilišťa a základnej vojenskej služby som sa ihneď prihlásil na skúšky z poľovníctva, ktoré som úspešne absolvoval v roku 1959. Vtom roku som sa stal člnom SPZ a členom poľovného združenia v Konrádovciach.

Kedy si začal poľovať v PZ Habrovec ?

Cesta za prácou ma zaviedla pracovať do bývalého n.p. Bučina, kde som poctivo odpracoval v profesii sústružník plných 48 rokov. A keď som sa v roku 1964 prisťahoval s manželkou do Zvolena
tak som sa ihneď prihlásil za člena PZ Habrovec. V roku 1964 som bol prijatý za riadneho člena. Zhodu okolností nás vtedy prijali dvoch spolu s mojím dobrým kamarátom Ing. Milanom  Výbochom.

Aký dojem si mal zo starých členov PZ?

Musím povedať, že veľmi dobrý. Veď také osobnosti v poľovníctve ako boli a stále sú Ján Mráz, Ondrej Bartoš, Ondrej Nemec, ale aj ostatní členovia sa málo nájdu v iných združeniach. Osobne v
dobrom si spomínam na Pavla Midriaka, ktorý sa zaručil za mňa pri prijímaní za člena združenia. Preto doteraz nie len na nich, ale na všetkých členov združenia s ktorými som poľoval, a vo výbore
funkcionárčil spomínam s úctou a v dobrom.

Aké funkcie si v PZ zastával?

V rokoch 1975 -1983 podpredseda v rokoch 1983-1988 predseda PZ.

Aké si mal poľovnícke úspechy ?

Na priazeň Diany sa nemôžem sťažovať. Ďakujem jej za to, že mi bolo dopriate okrem množstva veselých zážitkov v kolektíve členov PZ aj mnoho krásnych zážitkov pri stretnutí so zverou.
Ulovil som jej veľké množstvo. Nemám spočítané koľko a akej zveri. No myslím, že počet raticovej siaha k počtu 200 kusov. Vo všetkej skromnosti sa musím pochváliť úlovkom kapitálneho jeleňa v roku 1985, ktorý bol bodovaný 217 bodmi a tak som doteraz ako jedíný držiteľom trofeje zlatého jeleňa uloveného v môťovskom revíri. Bol som spokojný aj s množstvom ulovených asi 40 líšok a
možno stovky zajacov. Ak sa ma opýtaš,ktorú zver najviac obdivujem a mám najradšej tak sú to zajace. Hádam je to zo spomienok mojej mladosti, možno preto, že túto zver som mal vždy rád a
veľmi rád som na ňu poľoval. No súčasné stavy zajacov sú skoro nulové preto si vyžadujú mimoriadnu pozornosť. Pri tomto negatívnom tempe vývoja sa zajac stane zverou vzácnou.

Čo by si odkázal mladším členom PZ Habrovec?

Ak riadi Boh život všetkého tvorstva na zemi nech nedopustí aby došlo k vyhubeniu poľovnej zveri. Viem, že to je želanie, ale skutočnosť je v tom, aby všetci poľovníci dbali na jej rozvoj,
chránili ju, aby zostala vo svojej rozmanitosti a optimálnych počtoch pre budúce generácie.

Za rozhovor ďakuje člen PZ Jozef JANKOV.


 

Čriepky zo života našich čestných členov

 

pliesovskymilan

Milan Pliešovský člen PZ od roku 1951 do 2000

Na stretnutie s Milanom Pliešovským, ktoré som absolvoval spolu s Milanom Ponickým som sa tešil. Vedel som, že sa stretnem s bezprostredným,rozvážnym a dobrým priateľom. Život tohoto dobrého človeka, priateľa, lesníka, poľovníka je zaujímavou knihou ,napísanou celoživotnou prácou v lese. S časti tak podobnou, akou prešlo mnoho súčasníkov tej doby. Celý svoj aktívny život pracoval v lese môťovského chotára a preto ho pozná tak dobre hádam ako svoju dlaň. Vo voľnej besede pri poháriku červeného vína sme sa rozhovorili pri niekoľkých otázkach.

Ako si vyrastal a čo Ťa viedlo k tomu, že si sa stal lesníkom?

Môj život od detských čias je a bol spojený s prírodou. Otec pracoval ako technik na železnici mama bola domáca. Otec mal vrelý vzťah k prírode a k zdravému životnému štýlu. Za zmienku hádam stojí , že v tých časoch bol v Môťovej jediný čo sa vo volnom čase venoval rekreačnému športu – behu a to až do vysokého veku. K tak trochu astéckej životospráve viedol aj mňa a sestru. Ako chlapec spolu s kamarátmi rád som sa zdržiaval pri rieke Slatine, kde sme najmä v čase neresu chytali ryby, ktorých v tých časoch bolo tak veľa, že, niektorí gazdovia ich domov vozili aj vo voze. Obdivoval som aj plazy , jašteričky, užovky, rôzne chrobáky a podobne. Nebál som sa ich, často som ich nosil pod košeľou a niekedy aj postrašil kamarátov . Každý voľný čas som chodil do lesa obdivoval prírodu učil som sa poznať rastliny, dreviny a aj zvieratá A to všetko predurčilo, že po skončení meštianky ešte nie ako 17 ročný som ako adjunkt nastúpil do práce k vtedajšiemu lesnému správcovi Novákovi. Aj keď náročnosť na prácu tohto správcu mi „nevoňala“ ,mimochodom bol to dosť nepríjemný človek, neodradilo ma to a v neskoršom veku som začal študovať na strednej lesníckej škole v L. Mikuláši. Čiže od mlada vlastne celý môj život je spojený s lesom a to konkrétne v Môťovskom chotári kde som lesníčil a v lese pracoval 56 rokov. Prácu v lese mi prerušila druhá svetová vojna. Spolu s kamarátmi bratmi Michalovcami sme z obavy pred ustupujúcimi nemeckými vojskami ušli do hôr. Dostali sme sa až do okolia Martina . Neskôr k Žiline . Prespávali sme kde ako sa dalo buď po domoch alebo v lese. Tak sme sa chtiac- nechtiac dostali k partizánom.. Prežili sme tam veľmi ťažké dni a mesiace. Biedne oblečení ,často o hlade sme sa podľa situácie v skupine partiozánov pohybovali v okolí Žiliny. Najdlhšie sme pôsobili v horách pri Veľkej Bytčici. Koniec vojny nás zastihol v Hornej Maríkovej. Pešo sme sa presunuli až do Bratislavy. Hoci vojna skončila v máji domov som sa dostal až v septembri 1945. Za celý ten čas doma o mne nevedeli , mysleli si že som zahynul Bola to pre mňa veľká skúsenosť a ťažké roky, ktoré mi zobrali časť môjho života, na druhej strane ma naučili vážiť si život , byť samostatný , vedieť sa o seba postarať.

V ktorých rokoch si študoval lesnícku školu ?

O nijakom inom povolaní som v mladosti neuvažoval, chcel som len to, stať sa lesníkom. Po skončení meštianky mi záujem o lesnícku školu prekazila vojna a tak som sa do Strednej lesníckej školy v Liptovskom Mikuláši dostal až v staršom veku. Zmaturoval som v roku 1961. Lesníctvu a horám môťovského chotár, ako som už povedal som ostal verný po celý život.

Ktorá časť chotára je ti najbližšia ?

Ako lesníkovi je mi blízky celý chotár. So zadosťučinením a aj trocha s pýchou sa pozerám na stromy, ktoré som zalesnil ja . Vrelý vzťah mám k Háju. Ktorý som po vojnových rokoch do správy lesníka prevzal v takom stave, že skoro každý strom bol poškodený od mín .Dnes je tam pekný dubový les . Je tam množstvo chodníkov, posedov kŕmidiel . V 60. rokoch  minulého storočia tam bola plánovaná obora pre danieliu zver. V tých časoch sme tam postavili posedy, kŕmidlá pre srnčiu ,danieliu zver a tiež pre bažanty a zajace. Po celý čas lesníckej praxe som sa snažil udržiavať symbiózu lesa so zverou a vtáctvom a drobnými živočíchmi. Nikdy som nedovolil spíliť strom v tom čase keď tam hniezdili vtáky. Dbal som na to aby lesné chodníky boli vždy čisté, vyžínanie tráv som robil s maximálnou pozornosťou aby nedošlo k usmrteniu mláďat. Pri výrube som nechával staré duté stromy, ktoré potom ako solitéri boli domovom pre hniezdenie vtákov. Budovaniu poľovníckych zariadení a iným ochranárskym prácam som sa venoval aj po odchode na dôchodok . Spolu s kamarátom Jankom Mikulčíkom sme postavili mnoho posedov , kŕmidiel a vykonali mnoho užitočných prác pre les a zvieratá.

V ktorom roku sa si sa stal poľovníkom a členom PZ?

Poľovnícke skúšky som absolvoval v roku 195l .V tom istom roku som sa stal členom poľovníckeho združenia v Môťovej. Priznám sa, že poľovníctvo sa mi akosi len pridružilo z toho titulu, že som pracoval ako lesník. Môj vzťah k tejto činnosti bol v tom, že som mohol pomáhať pri zveľaďovaní revíru, chovu zveri a najmä v tom ,že som sa stretával s kamarátmi a spolu s nimi prežíval nezabudnuteľné chvíle tých časov. Ako člen združenia som prežil krásne chvíle pri stretnutí s poľovníkmi v našich poľovníckych chatách. V tých rokoch sme do revíru chodili zväčša pešo. Keď sme vozili seno, alebo materiál na chaty tak na konských vozoch. Užívali sme tri chaty v Habrovci ,na Červenej Jame v Háji na Rovni, a neskôr aj lesnícky domček v Drozdovom. Ak by som mal hovoriť o tom všetkom čo som prežil veselého spolu s kamarátmi poľovníkmi, tak by z toho bola celá kronika. Preto to zjednoduším . Na všetky stretnutia a posedenia s priateľmi poľovníkmi si spomínam ako na veselé .Neopomeniem ani obdobie, keď k nám prišli pracovať dievčatá z Horehronia Boli ubytované v barakoch pri ceste do Habrovca. Čo k tomu bolo treba viac ? My sme boli mladí, oni mladé a pritom krásne. Tam sme spolu prežili ozaj veselé a krásne časy. Nezabudnem ani na skupinu hudobníkov bratov Tanečkovcov , ktorí nám hrávali na zábavách , ktoré boli jednoduché, bezprostredné avšak veľmi milé. Rád som mal veselé prekáračky. Napr. raz sme nachytali jedného môťovčana tým, že sme nárokom netrafili terč. On sa vystatoval aký on bol na vojne strelec. Tak sme mu vyhodili klobúk, ktorý trafil a prederavil množstvom brokov. Aké bolo jeho prekvapenie keď zistil že si prestrelil vlastný klobúk Radšej ho zahodil a doma povedal, že ho stratil.

Tvoj najsmutnejší zážitok?

Nie je to z poľovníctva . Ba áno. Pri každej ulovenej zveri po prvotnej eufórii z úlovku mi akosi ostalo smutno. Skratka prežíval som každý úlovok citlivejšie ako ostatní členovia. Z môjho osobného života je to čas keď som zostal sám. A potom som už vo veku, keď sa zriedkavejšie stretávam s mojimi rovesníkmi. Odchod každého môjho kamaráta prežívam ťažko . No na prežitý život si nesťažujem . Poteším sa z každého stretnutia s kamarátom.

Ktorá poľovná zver je Ti najobľúbenejšia ?

Túto otázku je mi zbytočné položiť. Od mladého veku som obdivoval prírodu sledoval či už malého chrobáka ,alebo jeleňa, či rybu, hada , skratka každý tvor mi je vzácny a mám ho rád. Viem,
že patrí do prírody a je jej súčasťou tak ako my ľudia. . Priznám sa môj vzťah k prírode je viac ochranársky ako iný a preto odpoviem jednoducho – všetka zver.

Vedel by si povedať koľko raticovej zveri si za života ulovil ?

Hádam na okolí sa nenájde taký poľovník, ktorý by vedel tak presne odpovedať ako ja. Sú to dva kusy. Jeden diviak a jeden srnec. A aj tieto úlovky mi boli prisúdené akosi nasilu. Napríklad povolenie na lov srnca som dostal k mojej 70- tke Sedel som na posede so psíkom Jašom. Srnec prišiel k posedu prvý krát ,nevystrelil som . Psík skučal tak srnec odišiel, potom prišiel druhý krát znova som ho nechal odísť . Až keď prišiel tretí krát, tak som ho ulovil. No nemal som z toho radosť. Vyvrhli a rozdelili ho kamaráti, ja som to nedokázal. Na druhej strane aj keď chcete ,šťastie nemáte. V časoch keď boli v móde čiapky z líščej kože som chcel pre priateľku uloviť líšku . Na líšku som strieľal viackrát, avšak ani jednu som netrafil. Na jednej poľovačke v Plášťovciach, kde ma pozval kamarát bežal ku mne veľký lišiak , už som si na neho gustíroval no susedia skríkli „viďás róka“. Lišiak odbehol iba som si pomyslel už ho môžete ………. Z tejto príhody ma kamaráti tak trochu s posmeškom nazvali „majster róka“

Tvoja najobľúbenejšia puška?

Pušiek som nemal veľa. Prvú som v roku 1953 dostal od strýka ,bol to Hornet. Neskôr som si kúpil brokovnicu ZP 16, potom 12 – ku. Kvalitnú som mal kozlicu Stahl 8×57 x16, ktorú som daroval švagrovi. Trochu som za ňou banoval. S úsmevom si spomínam na kúpu guľovnice Man-Schen 6,5×54 od uja Mališa., keď som ju pri kúpe chcel chytiť do ruky, tak ma zlostne zastavil a s poznámkou „vieš ty ako sa taká puška chytá – to musíš dať ruky pred seba „ a položil mi ju na predpažené ruky na rukávy kabáta. Tak som ju držal ,až kým sme kúpu nezjednali. Som rád, že skoro všetky tieto pušky zostali v združení.

Aké spomienky máš na kamarátov ?

Moja povaha a aj tak trochu neviazaný život mi dožičili veľa času pre stretnutie s kamarátmi. S lesníkmi a poľovníkmi som prežil podstatnú časť svojho života. Veľmi dobre si spomínam na Ing. Slamku, ktorý bol vedúci správ vyše 20 rokov. Spomeniem jednu príhodu ako veľmi chcel uloviť medailového srnca v Háji. Nás lesníkov poslal aby sme sa rozostavili po lese a tak trochu srnca natlačili na neho. Ja som zostal na jednom mieste a čakal čo sa bude diať. Čo čert nechcel srnec naozaj prišiel ku mne , no samozrejme som ho nechal odísť . Po dlhšom čase prichádza polesný popiskujúc až ku mne. Skryl som sa a zreval „stoj lebo strelím a odhoď pušku.“. Polesnému sa srnčí vábec zasekol v hrdle a od strachu ihneď pušku odhodil. Po chvíli som vstal a povedal „Jeno a teraz si pofajči „Čo nasledovalo potom sa nedá popísať ,no na dlhší čas naša komunikácia pokrivkávala , ale napokon sa na to zabudlo a spriatelili sme sa. No nikdy som sa nepriznal, že srnec popri mne odišiel. Bol som človek nekonfliktný a tak som dobre vychádzal so všetkými členmi ako boli Jano Trnka, Paľo Midriak, ujo Tuček, ujo Mališ ,Ondrej Bartoš, Ondrej Nemec . Užší kontakt udržujem s kamarátom Milanom Ponickým. No zo všetkých mojich kamarátov si najviac spomínam na Jana Mráza. Bol to človek s veľkým“ Č“ ten nikdy nerobil medzi nami rozdiely a nikdy nedovolil, aby aký- taký problém sa nevyriešil vzájomným porozumením. Po jeho odchode taký ľudia už v združení chýbali. Bol medzi nami poľovníkmi osobnosť.

Chcel by si aby sme tvojim menom pomenovali niektorú časť revíru alebo poľovnícke zriadenie….

Nikdy som si nezakladal na tom, aby som bol v popredí záujmu. Z celého revíru mám najväčší vzťah k Háju. Ako som spomenul tam som vybudoval množstvo poľovníckych zariadení a udržiaval v
čistote množstvo chodníkov. Ak niečo po mne pomenujete tak by to malo byť niečo z tejto lokality.

Tvoj odkaz pre terajšiu generáciu ?

Je to zložité. Ja som tzv. stará škola. Poľoval som v iných podmienkach aké sú dnes. Vtedy sme sa presúvali pešo , materiál vozili na konských povozoch. Vtedy nás bolo v združení v priemere okolo 20 členov No dokázali sme vybudovať a aj udržiavať tri chaty , odpracovali množstvo hodín pri čistení chodníkov , uhadzovaní haluziny, výstavbe kŕmidiel a podobne. Na týchto brigádach sme sa viac poznali a spriatelili. A čo hlavne po každej akcii sme sa vedeli zabaviť a slušne posedieť. Moje úlovky hovoria o tom, že moja filozofia o poľovníctve je trochu iná ako iných . No myslím si že nezaškodí niečo z týchto viet si prevziať aj do dnešných dní.

Za rozhovor ďakuje člen PZ Jozef JANKOV



bartos

Ondrej Bartoš – čestný člen PZ Habrovec -poľovník a spisovateľ

S menom Ondreja Bartoša sa začali stretávať čitatelia najrozličnejších periodík aj poľovníckych už koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Pochádza z Môťovej , vyrastal spolu so starším bratom v rodine železničiara. Jeho mladý život ovplyvnila druhá svetová vojna v ktorej bol jeho brat aktívnym členom povstania za čo bol jeho otec uväznený a aj on musel vojnu strpieť v blízkej rodine vo Vrútkach. Jeho vzťah k prírode bol formovaný od mlada. Po skončení učiteľskej akadémie pôsobil na mnohých miestach ako učiteľ Národnej školy, neskôr na strednej škole v Krupine. V Môťovej bol v minulosti čulý divadelný život. Hrávali sa väčšinou klasické hry , ale aj hry, ktorých autorom bol Ondrej Bartoš. Po prvých úspechoch píše prvé črty , fejtóny povesti , dramatické  dielka a ako poľovník poviedky z poľovníckeho prostredia , ktoré spracoval v knihách :
Stopy v Javorí, Hora horička moja, Kopovčiarske príbehy, Moje poľovnícke zážitky, Na muške zlato, Medveďoviny. Úctihodná je jeho publikačná činnosť publikovaná v 1225-tych článkoch, ktoré počas svojo života uverejnil v rôznych časopisoch a periodikách.
S Ondrejom Bartošom sa poznám už štyridsať rokov a keď sme sa pri mojej návšteve rozhovorili o poľovníctve a tak som si dovolil dať mu niekoľko otázok.

Ako a čo Ťa viedlo k poľovníctvu?

Predovšetkým mám od mlada veľký vzťah k prírode. A k poľovníctvu – poľovníctvo chápem ako súčasť prírody. Už ako mladého ma fascinovali kvety , okrasné stromčeky, ovocné stromy a zvieratá.. To mi zostalo po celý život až do dnešného dňa. Bývali sme blízko lesa, mali sme peknú záhradu a od malička sa mi darilo pri pestovaní kvetov a stromčekov. Spomínam si na to, keď som sa počas vojny skrýval v rodine pri Martine a tam som videl pekné topole, odrezal som si z nich odrezky a doma vysadil. Vyrástli z nich majestátne stromy, ktoré dlhé roky krášlili našu ulicu. Ako chlapec som rád chodieval po Môťovských horách a pozoroval zver. Keď išli môťovskí poľovníci na poľovačku potajme som ich sledoval, kde idú a čo sa im podarilo uloviť. Raz spolu s kamarátom neskôr lesníkom Milanom Pliešovským sme sledovali poľovníkov ako poľujú na Zálužnej Mali sme so sebou psíka a a ten na nešťastie od poľovníkov zver odohnal. Pred výpraskom nás zachránili naše rýchle rýchle nohy. Inšpiroval ma ujo Ján Urban, ktorý bol členom Ochranného poľovníckeho spolku v Môťovej. Poľoval v prenajatom revíri od Urbárskej spoločnosti. S ním som často navštevoval revír a s veľkou radosťou robil honca. Poľovnícke skúšky som absolvoval v roku 1947. Odvtedy so bol členom poľovníckeho združenia v Môťovej. S výkonom práva poľovníctva som skončil v roku 2004.

Tvoj prvý úlovok?

Po toľkých rokoch sa priznám, mal som iba štrnásť rokov. Bolo to v roku 1940 v Pomiaselskej doline. Ujo Urban mi dal maďarskú karabínu a poslal ma aby som mu niečo zo štátnej hory „poduril“. S puškou v rukách som bol mimoriadne šťastný. Hnal som od štátnej hory smerom do urbárskej Psík vyhnal srnčeka a to smerom ku mne. S trasúcimi rukami som vystrelil. Srnček bežal ďalej ale po chvíli ho psík hlásil zhasnutého. Na ujov príkaz som srnca musel nechať na mieste. Odniesli sme ho v noci.

Tvoja najobľúbenejšia poľovná zver?

Je to srnčia zver. No mám rád všetku zver a to nie len voľne žijúcu ale aj doma chovanú. Dlhé roky som choval srnky, srnčeky, jelenice a zvieratá, ktoré ľudia priniesli z lesa. Sledoval som vývoj parožia odkladal vzorky zhodov a tým získaval vedomosti o chovnosti srncov.

Ktorá lokalita revíru Ti najviac prirástla k srdcu?

Jednoznačne je to Habrovec. Ja túto lokalitu poznám ešte ako pekné udržiavané lúky, ktoré Môťovania kosili. Seno skladovali v senníkoch. V zimných mesiacoch na saniach ho zvážali domov. V jeseni tam pásli ovce . Je to tichá časť s miernym prostredím .Ako prostredie s dobrými klimatickými podmienkami tu začala v roku 1960 VŠLD vo Zvolene s pokusným vysádzaním exotických drevín. V roku 1954 sme tam postavili poľovnícku chatu. Na tejto chate som zažil najveselšie chvíle v kolektíve poľovníkov s Jánom Mrázom, Jánom Kočalkom, Jánom Tučekom, Paľom Midriakom, Jožkom Matuščákom, Ondrom Nemcom, Milanom Pliešovským a ďalšími. Pamätám si na jednu príhodu, keď sme tam nocovali a poľovnícky úspech sa nedostavil, tak na večeru nám poslúžila domáca hus ulovená z kŕdľa husí na rieke Slatine.

Tvoje smutné zážitky?

Bola to chvíľa, keď som v roku 2004 na VČS oznámil kolegom členom PZ Habrovec, že môj zdravotný stav mi už nedovoľuje v plnej miere sa venovať poľovníctvu . Na poľovníctvo a na kolegov som však nezanevrel.

Vedel by si povedať koľko trofejovej zveri za tých 57 rokov ulovil?

Nemám to zrátané ale veľa. Vážil som si každý úlovok či to bol srnček, diviak alebo jeleň. Z každého mám odloženú trofej a hádam ich niekedy spočítam. V poľovníctve som nešiel len za úlovkom. No na priazeň Diany sa nemôžem sťažovať. Ako prvý v Môťovej som ulovil medailového jeleňa, mnoho pekných srncov a diviakov. Spomínam na rekordný úlovok, ktorý asi doteraz nebol  prekonaný. Na jednej spoločnej poľovačke sa nám celý deň nedarilo. Nakoniec sme sa rozhodli pohnať lokalitu Gálovo. Ušlo sa mi nie veľmi výhodné miesto medzi skalami. No a tu sa na mňa usmialo šťastie. Na tomto „štande“ som ulovil 6 diviakov. Aj keď každý úlovok poteší, nešlo mi len o to či niečo ulovím, ale predovšetkým mi išlo o pobyt v prírode, obdivovať ju, chrániť a sledovať. Z nej som potom veľa čerpal v mojej publikačnej činnosti pri písaní do odborných časopisov a do kníh, ktoré som vydal.

Tvoje poľovnícke zbrane a najobľúbenejšia puška?

Ak niekto očakáva, že 57 rokov poľovníctva som mal množstvo zbraní, tak ho sklamem. V počte zbraní som bol skromný. Počas môjho poľovníckeho života som mal iba štyri pušky. Jednu brokovnicu a jeden trojak. Značku si už nepamätám s tým som poľoval najradšej. Od roku 1967 som mal iba jednu guľovnicu 7×64, brokovnicu a malorážku.

Chcel by si, aby sme tvojím menom pomenovali niektoré poľovnícke zariadenie, chodník alebo lokalitu?

Som hrdý na históriu Môťovej , ktorú som spracoval v knihe „Môťová známa – neznáma“. Počas moje aktívnej poľovníckej činnosti som pomáhal pri budovaní kŕmidiel, solísk, posedov a tiež pri stavaní chát v Habrovci, na Červenej jame a tiež a v Sekierskej Doline. Zúčastňoval som sa pri čistení poľovníckych chodníkov a pri zalesňovaní. Dôverne poznám poľovný revír, chotár Môťovej a blízkeho okolia .Ako som spomenul najviac ma fascinovala výsadba stromčekov. Hádam preto je mi najbližšia dvoj hektárová lokalita pod Bukovinkou, ktorú som so žiakmi ZŠ v Môťovej zalesnil. Dnes je tam krásny 44 ročný les. Budem rád, keď tu už nebudem, že si poľovníci pri prechádzke Bukovinkou aj takto na mňa spomenú.

Za rozhovor ďakuje člen PZ Jozef JANKOV


Jednotná poľovnícka organizácia na Slovensku


vysadba_stromov_1949

V roku 1920 vzniká na Slovensku celoštátna organizácia poľovníkov LOVECKÝ OCHRANNÝ SPOLOK. Po páde Rakúsko – Uhorska bola úroveň slovenského poľovníctva v žalostnom stave. Mimoriadne bolo rozšírené pytliactvo. Preto aj v názve to slovo „ochranný“. Podobne s pytliactvom to bolo aj na území Môťovej. Na začiatku roku 1924 sa Môťovský lovecký spolok prihlasuje do organizácie Slovenského loveckého ochranného spolku. Týmto rokom sa začína organizované poľovníctvo v Môťovej.

Vznik PZ v Môťovej


brigada

V roku 1926 sa môťovskí poľovníci rozdelili na dva spolky. Prvý spolok bol Urbársky, kde poľovali Ján Mráz st., Ján Ponický – Zahanka st. a Ján Ponický Gajdoš. Výmera urbárskeho revíru bola 1200 katastrálnych jutár. V druhom spolku, obecnom revíri poľovali: Pavel Mališ, Ján Midriak, Ján Urban, Ondrej Hrčka, Július Kubiš, Ján Dina a Ján Dubovský. Obecný revír mal výmeru 1880 katastrálnych jutár.

 

schodza_1975

 

V medzivojnových rokoch sa poľovalo na zajace, jarabice, prepelice a na srnčiu zver. Začala sa objavovať aj diviačia a jelenia zver. Prvého jeleňa, slabšieho šestoráka, strelil Ján Midriak v roku 1921 na Červených jamách. Druhého jeleňa Ján Ponický – Zahanka nad Zorvanom. No pretože strieľal hrubými brokmi takzvanými sekancami našli ho uhynutého až po troch mesiacoch nad Uhliskami. Trofeje z týchto jeleňov sa zachovali a sú dôkazom o prvých úlovkoch jelenej zveri v Môťovej. Neskôr strelil prvého diviaka Pavel Mališ asi v roku 1927, bola to asi 90 kg vážiaca diviačica. Vtedy sa na všetku zver poľovalo v lete aj v zime, durením a preháňaním so psami. To nezabezpečovalo dostatočný reprodukčný proces zveri. Stavy zveri sa pomaly ale iste decimovali. Pokrokovejší poľovníci preto požadovali prijať taký zákon, ktorý by zabezpečoval existenciu zveri v jej rozmanitosti a početnosti pre ďalšie generácie. Tieto pokusy o nový zákon začali už v roku 1924. Proces prípravy zákona trval pomerne dlho. Až v roku 1929 vyšiel zákon č. 98/1929, ktorý poľovníci pomenovali ako „malý zákon“. V ňom sa rešpektovali požiadavky na ochranu zveri. Bolo vydané ministerské nariadenie na celoročnú ochranu svišťa vrchovského a čiastočne bol zakázaný lov rysa, kuny lesnej a skalnej a vydry riečnej. Od roku 1932 platila vyhláška o celoročnej ochrane medveďa.  V osvetovej práci pomáhal aj prvý poľovnícky časopis Nimród. Časopis začal vychádzať v roku 1923, a bol to dvojtýždenník. V roku 1932 ho nahradil modernejší časopis Lovec, ktorý bol súbežne vydávaný aj v maďarskom jazyku Vadász. V roku 1946 sa valné zhromaždenie Zväzu loveckých ochranných spolkov rozhodlo vydávať mesačník Poľovnícky obzor. Jeho vydávanie trvalo s menšími prestávkami až do roku 1958. Vtedy sa spojili redakcie poľovníctva a rybárstva a začali vydávať časopis Poľovníctvo a rybárstvo, ktorý vychádza mesačne dodnes.