Kráľovské lesy

História na Slovensku

Poľovnícka kultúra má na Slovensku hlboké korene a dávne tradície. Nedotknuté pralesy nášho územia a bohatstvo poľovnej zveri priam lákali náruživých poľovníkov. V období Veľkej Moravy lov patril každému, ale vývojom triednej spoločnosti sa začína obmedzovať. Už na začiatku vzniku feudálnej spoločnosti po začlenení nášho územia do novovznikajúceho Uhorska, ale najmä v 13. storočí za panovania Arpádovcov, sa upravujú chránené lesné komplexy pre účely poľovníctva. V nich bol lov výsadou panovníka. V záujme uľahčenia lovu sa zriaďovali zvernice.


Schodza k 80. vyr. PZ Zvonica Schodza z roku 1985
 

História v Môťovej

Prvý údaj o zvernici na území Môťovej pochádza z roku 1256 z diplomátu Arpádovcov a z dotačnej listiny kráľa Belu IV., v ktorej panovník konštatuje, že osem strážcov zvolenskej kráľovskej zvernice nemá dostatok polí a preto im venuje 10 popluží polí. V ďalšom dekréte venuje strážcom zvolenskej zvernice územie, ktoré leží pri potoku Lampna (Sampna – Slatina). Tieto údaje sú dôkazom toho, že vo Zvolenskom kráľovskom revíre bola už v 13. storočí zvernica, ktorá ležala medzi Zvolenom a  Vígľašom pri rieke Slatina a jej strážcovia bývali v obciach Môťová a Stráže.

 

V roku 1419 potvrdil panovník Žigmund obyvateľom Môťovej výsadné práva kráľovských lovcov, získané už za Arpádovcov. Komúna strážcov zvolenského kráľovského revíru sa najdlhšie zachovala práve v Môťovej. Postupne sa menili aj povinnosti Môťovanov. Okrem stráženia zveri a lesov sa starali o ulovenú zver, lovili zver na žiadosť kráľovských úradníkov a zásobovali Zvolenský zámok divinou. Poddaní mali aj určité možnosti lovu, ďalej mohli chytať kožušinovú zver, slobodne užívať lesy, ale z ulovenej zveri museli jednu tretinu odovzdávať „šoltýsom“ správcom kráľovského majetku. Z týchto historických údajov vyplýva, že Môťovania boli už v dávnej minulosti dobrými poľovníkmi a ich dnešní nasledovatelia sú na svojich predkov právom hrdí. Vo Zvolenskej kráľovskej zvernici najčastejšie poľovali kráľ Gejza II., kráľ Žigmund, kráľ Matej Korvín a iní. Pravdepodobne práve po Matejovi Korvínovi dostala meno obec Môťová, po maďarsky sa volala Matyásfalva, teda Matejova dedina. Postupným. Postupným zoslabovaním centrálnej panovníckej moci veľká časť kráľovských majetkov prechádzala postupne do rúk  feudálov, cirkvi a do vlastníctva slobodných kráľovských miest. V Uhorsku ešte nebolo centrálnej poľovníckej organizácie. Prvá legislatíva, ktorá upravovala práva poľovníctva, bola v zákone čl. VI/1872. K definitívnej úprave došlo až v roku 1883 za panovania Františka Jozefa I. podľa článku XX.  Zákonodarstvo  bývalého Rakúsko – Uhorska umožnilo vlastníkom pozemkov nad 200 jutár (11,5 ha)  vykonávať poľovnícke právo. Vlastníci sa mohli spájať a vytvárať spolky. V obciach, v ktorých sa vykonala majetková úprava – segregácia pozemkov, už zemepáni nemali poľovné právo. Pozemky (revíre) vo vlastníctve urbárnikov a komposesorátnych spoločenstiev potom prenajímali poľovníckym spolkom. Okrem spolkov bývali nájomníci aj z radov štátnych zamestnancov, menších podnikateľov a živnostníkov.